|
NEMÔŽEM MLČAŤ – svedectvo Kay Lyn Carlson, ktorá pôsobí ako profesionálna poradkyňa ženám, ktoré trpia následkami potratu
Nemala som ani predstavu o tom, ako veľmi som milovala svojho syna, keď som ho stratila pri potrate vo veku mojich sedemnástich rokov. Chcem, aby to Amerika vedela, že keď na klinike brali život môjmu dieťaťu, ja som si vôbec nebola vedomá následkov svojej „voľby“. To, čo sa javilo ako koniec krátkodobého problému, sa premenilo na celoživotnú cestu žiaľu a ľútosti. Popravde – potrat ma skoro zabil.
V deň, kedy som zákrok absolvovala, nás bolo spolu šestnásť. Všetky sme pospolu sedeli oblečené v bielom „drese“ a čakali na „bezstarostnú všetko bude dobré“ procedúru. Hojdala som sa na stoličke dozadu a späť, až kým jedno dievča nepoznamenalo, že ju tým len znervózňujem a ostatné s tým súhlasili.
Po zákroku som sa celá triasla, bolo treba podpísať nejaký papier a ja som sotva dokázala trafiť perom na papier.
Po rokoch ma prepadli dotieravé spomienky. Stratila som radosť, nemohla som spávať, mávala som záchvaty paniky, spojené s úzkosťou v hrudníku a dýchavičnosťou. A najhoršie zo všetkého boli moje sny, alebo lepšie povedané nočné mory. Krátko po pôrode mojej prvej dcéry Emily sa mi snívalo, že bola roztrhaná a po častiach vložená do starých lekárskych nádob vo vedeckom laboratóriu. Jej hlava v jednej nádobe, noha v nádobe vedľa. V inom ďalšom sne som spolu s Emily bojovala o holý život na moste v búrke. Na moste stál čierny muž, ktorý však mohol zachrániť iba jednu z nás. Svojou rukou siahol po mne a ja som vedela, že Emily bude musieť zomrieť. Pozerala som sa na ňu, ako sa rúti do vĺn kričiac „mami, mami...“ a viac jej nebolo.
Mávam obdobia depresií, kedy sa modlím, aby prišla smrť a vzala si ma.
Dnes viem, že nie som sama. Stojím medzi tisíckami žien, ktoré už predo mnou uznali, akou pre ne zlou voľbou bol potrat. Povzbudzujem všetky ženy, aby hovorili o klamstve potratu. Bez hanby vyhlasujem, že potrat ma zranil a ja už nebudem o tom mlčať!
(prevzaté z www.mojpribeh.sk) |